Život odohrávajúci sa medzi vysmiatymi okamihmi zachytenými na fotografiách nie je vždy pekný. Ochotne to uznávam. A obdivujem priateľov, ktorí v sebe našli dostatok odvahy, aby si priznali zmätok vo svojom živote. Prežívať emócie naplno je úplne v poriadku.
No skúste to vysvetliť môjmu mozgu, keď ráno o 2.08 namiesto spánku vnútorne zápasím sama so sebou. Ako ma tak mohli vytočiť kúpeľňové osušky, prepánajána? Osušky! Dôverne poznám aj pocit, aký zažíva ten, kto sa stane terčom niekoho vytočeného do nepríčetnosti. Okúsi nepríjemné bodnutie neúcty: veď ten niekto si ho neváži. A v tej chvíli to túži vrátiť a raniť toho, kto začal prvý. Citové dôsledky ešte len prichádzajú. Vzápätí sa dostaví neúprosná neistota. Úvahy, či si ma vôbec niekto váži. Pocity únavy, stres, hormonálne výkyvy... Ten pocit, keď som vyvedená z miery, poznám až pridobre. Vždy to tak bolo. A pomaly sa začínam báť, že to tak ostane už navždy. Sužovali ma takéto myšlienky a nevedela som im uniknúť. Možno ani vy sa s nimi neviete stotožniť. A som presvedčená, že ak sa viete stotožniť s mojou bolesťou, budete sa vedieť stotožniť aj s mojou nádejou. Ak netušíte, o čom teraz hovorím, môžete si podskočiť od radosti a chváliť Boha, pretože to značí, že vy nemusíte zápasiť s diablom vnútorného hlasu. No ak viete presne, o čom hovorím, môžete si aspoň vydýchnuť od úľavy, že v tom nie ste sami.
